Tešili sme sa ako malé deti.
Naša prvá stanovčka v kempe ! A konečne horúca sprcha a teplé jedlo.
Len všetko sa to akosi ... do ... dojemne pokazilo.
Pokazilo sa to v momente, ako sme prišli do bufetu a objednali si pohár domáceho chladeného piva. Po absolútnom vyčerpaní z chodenia po horúčavách, cestovaní v aute a neustálom strese, sa jednoducho zlomíte z prvého piva. A po prvom prišlo druhé a tam som povedala STOP : " idem spať, Martin ! " no a on pokračoval v zábave v miestnom bufete s názvom Ananás. Prvá chyba bola opustiť zónu v ktorej sa nachádzal Martin. Pretože s mokrou hlavou po sprche som odišla do stanu, zapla som si Horkýže slíže a zaspala som. Druhá chyba nadväzuje na prvú a kedže som opustila Martina, jemu prišlo pravdepodobne z osamelosti bezo mňa - určite nie zo zlého futbalu ľúto, a s miestnymi to museli ešte pár hodín osláviť. Čo znamená, že o pár hodín neskôr to bolo celé zle. Čo Martin , ale já !? Zobudila som sa okolo 3 v noci ( alebo ráno ) čo chcete, nato, že mám nehybnú ruku ! Najhnusnejšia bolesť v živote. Jednoducho celá mokrá a osprchovaná som zaspala v stane a kedže nemáme žiadne vankúše, pod hlavu som si podložila ruku. Čo znamená, že z tej zimy vonku a vody sa mi znehybnilo rameno. Nakoniec ma napadlo že to nebude kĺb, ale zaseknutý nerv. Aj to sa stáva, však ? V tej chvíli, uprostred noci, som bola taká zúfalá z hroznej bolesti, že som prebdela do 5 rána a čakala , že umriem, že pôjdem do nemocnice alebo že s tripom končíme. Napadlo ma zobudiť Martina, ak by som mala svoj život skončiť v tú noc, ale s ním ani pohnúť ! Myslela som, že je vyčerpaný a tak tvrdo spí, no ráno som sa dozvedela, že aj on mal rušnú noc. Takže by som pravdepodobne umrela a nemal by ma kto zaviesť ani na pohotovosť, milé. Ráno o pól 6 začala bolesť ustupovať, dala som si ešte jednu tabletku a nakoniec to prešlo úplne, vďaka všetkým.
V dôsledku rušnej noci sme sa rozhodli celý deň premrhať oddychom a krátkym výletom, ale inak nerobiť vôbec nič.
Krátky výlet spočíval v návšteve múzea Andyho Warhola v Medzilaborciach. Ak sa sami seba pýtate, čo robí Andy v Medzilaborciach, vážne - jeho rodičia boli zo Slovenska a emigrovali z dedinky pri Medzilaborciach za Veľkú mláku. A okrem múzea a dediniek v okolí mesta v ktorých žilo početnejšie množstvo ukrajincov, ako slovákov, tam nebolo ni... všetko na základné prežitie, inak vážne prázdno. Ale Medzilaborce sa nám tak silno vreli do sŕdc, že počas celej cesty, aj z jej návratu, sme hovorili všetkým - počkaj, ty si nebol v Medzilaborciach, vieš kde to vlastne je ? To si už v Poľsku - aj na Slovensku - aj na Ukrajine, priateľ drahý. Bermudský trojuholník, ak sa tam vyberiete, pochopíte, o čom sa tu píše. Niekedy je viac vidieť.
A ešte sa na moment vrátim k múzeu, ktoré bolo SUPER ! Nečakala som to. Za interiér by sme sa nehanbili ani v samotnej metropole Londýna.
Ak ste fanúšikom POP ART a Andyho, prídete si na svoje. Ja som si musela fotiť každý obraz, detail, stenu, sochu - všetko !
Mimochodom sa tam nemá fotiť.
Jediná vec, v podstate dve ma trošku mrzeli. Exteriér nie je veľmi udržiavaný. A popravde, asi by sme sa báli sadnúť si v Medzilaborciach na lavičku a pokecať si.
A druhá, nepodstatná, ale nedá mi to nespomenúť. Vstup na osobu je 4€ , čo je myslím si adekvátna cena k múzeu. No v obchode so suvenírmi, si pravdepodobne nič neodnesiete ( drahéé , veľmi drahé ).
Ale chápem, že návštevnosť nebude vysoká a múzeum musí z niečoho fungovať, tak sa to odpúšťa.
Slovensko vôbec nie je lacná krajina, ak si myslíte, že nás trip vyšiel menej, ako návšteva ktorejkoľvek EÚ krajiny.
Po nenáročnom výlete sme sa vrátili do kempu , uvarili cestoviny, okúpali sa naposledy v Domaši a sledovali západ slnka. Vychutnali sme si poslednú sprchu na tripe a uvelebený v spacákoch, sme si predstavovali, aký bude zajtrajší deň na juhu Slovenska. A aké ťažké bude prežiť zvyšok výletu bez teplej sprchy.
s láskou
Vali